Medzinárodné právo verejné predstavuje súbor noriem, ktoré upravujú právne vzťahy v medzinárodnom spoločenstve, teda predovšetkým vzťahy medzi jednotlivými štátmi a medzivládnymi medzinárodnými organizáciami a štátmi. Medzinárodné právo verejné má tri základné pramene: medzinárodné zmluvy, medzinárodné obyčaje a všeobecné právne zásady (čl. 38 Štatútu Medzinárodného súdneho dvora).
Základné zásady medzinárodného práva, na ktorých spočíva medzinárodná bezpečnosť, je možné nájsť v Charte OSN. Medzi tieto zásady patrí povinnosť riešiť spory pokojnými prostriedkami (čl. 2 ods. 3), zákaz použitia sily alebo hrozby silou proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti (čl. 2 ods. 4). Ďalšiu zásadu predstavuje zákaz vmiešavania sa do vnútorných záležitostí štátu. Táto zásada však nie je výslovne uvedená v Charte, no je ju možné odvodiť napríklad zo zásady zvrchovanej rovnosti štátov (čl. 2 ods. 1) a rovnako sa nachádza i v Deklarácii zásad medzinárodného práva z roku 1970.
Povinnosť riešiť spory pokojnými prostriedkami neznamená, že by štáty museli urovnávať každý spor, ktorý medzi nimi existuje, ale táto zásada prikazuje, aby pri urovnávaní volili pokojné prostriedky, pričom ich výber je spravidla na rozhodnutí štátu. Týmito prostriedkami môže byť rokovanie, vyšetrovanie, zmierovacie konanie, arbitráž alebo súdne konanie (čl. 33 Charty).
Zo zásady zákazu použitia sily alebo hrozby silou v medzinárodných vzťahoch existujú iba dva výnimky, ktoré oprávňujú použitie sily. Tou prvou je použitie sily v sebaobrane. Aby bolo toto použitie dovolené, musia byť splnené nasledujúce podmienky: sebaobrana musí byť primeraná a predstavovať bezprostrednú reakciu na ozbrojený útok. Taktiež sa s použitím sily nesmie pokračovať po tom, čo sa zastaví útok a v rámci sebaobrany nie je možné okupovať cudzie územie a meniť hranice. Druhú výnimku predstavuje použitie sily so súhlasom Rady bezpečnosti OSN, ktorá je zodpovedná za udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. K udeleniu súhlasu je potrebných deväť kladných hlasov z pätnástich. Stáli členovia Rady (Čína, Francúzsko, Rusko, USA a Veľká Británia) môžu akékoľvek rozhodnutie zvrátiť tým, že budú hlasovať proti a uplatnia svoje právo veta. Prax sa však ustálila tak, že absencia na hlasovaní nepredstavuje veto, k vetovaniu je teda potrebné aktívne odmietnutie pri hlasovaní.
Zdroj: Právnické zkazky
Okrem týchto kogentných noriem medzinárodného práva, od ktorých sa nesmie odchýliť žiadny štát, svoje záväzky Ruská federácia vo vzťahu k Ukrajine potvrdila napríklad v Memorandu o bezpečnostných zárukách v súvislosti s pristúpením Ukrajiny k Zmluve o nešírení jadrových zbraní (takzvané Budapeštianske memorandum z roku 1994). V ňom Rusko, Spojené štáty a Veľká Británia potvrdili svoj záväzok rešpektovať nezávislosť a suverenitu Ukrajiny v rámci súčasných hraníc. Taktiež v ňom potvrdili, že sa zdržia použitia sily alebo hrozby silou proti územnej celistvosti a politickej nezávislosti Ukrajiny. V neposlednom rade sa v tomto Memorande nachádza i záväzok vystríhať sa ekonomickému nátlaku voči Ukrajine s cieľom presadiť vlastný záujem.
V článku 4 Budapeštianskeho memoranda zmluvné štáty potvrdili svoje bezpečnostné záruky voči Ukrajine v prípade, že bude napadnutá jadrovými zbraňami. Z tohto článku však nevyplýva povinnosť pre Spojené štáty či Veľkú Britániu poskytnúť Ukrajine pomoc a to ani v krajne nepravdepodobnom prípade jadrového útoku na Ukrajinu. Ich záväzky budú splnené tým, že sa pokúsia o presadenie schválenia akcie Rady bezpečnosti, kde má však napríklad Rusko právo veta. Na druhej strane, nič štátom nebráni zapojiť sa do kolektívnej sebaobrannej akcie, v prípade, že o to napadnutý štát požiada.
Zdroj: Právnické zkazky
Ako vyplýva z hore uvedeného Rusko svojim víkendovým jednaním zrejme porušilo niektoré normy medzinárodného práva. Rozhodne sa však nejedná o jediné porušenie medzinárodného práva v histórii a Ruská federácia nie je jediný štát, ktorý sa kedy porušenia medzinárodného práva dopustil. Dôležité však je, ako sa medzinárodné spoločenstvo k tomuto porušeniu postaví a medzinárodné právo ponúka niekoľko možností, ako reagovať.
Najmiernejšie opatrenie, ktoré má za cieľ prinútiť štát k dodržiavaniu svojich záväzkov, predstavuje takzvaná retorzia. Príkladom je napríklad neúčasť na medzinárodných akciách, ktoré porušiteľ organizuje, odvolanie veľvyslancov alebo úplné prerušenie diplomatických stykov. Tvrdšie opatrenie predstavujú (neozbrojené) represálie, ktorým musí predchádzať výzva k ukončeniu protiprávneho konania a mali by byť konané v dobrej viere. Medzi tieto opatrenie patria predovšetkým hospodárske opatrenia, akými sú embargo alebo bojkot. Ďalej je to už vyššie zmienená individuálna i kolektívna sebaobrana proti ozbrojenému útoku. Taktiež Rada bezpečnosti môže v prípade ohrozenia medzinárodného mieru a bezpečnosti doporučiť opatrenia bez použitia ozbrojenej sily, akými sú úplné alebo čiastočné prerušenie hospodárskych stykov, železničných, námorných a iných spojov (čl. 41 Charty). A konečne akcia Rady bezpečnosti s použitím vojenských síl na zachovanie alebo obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti (čl. 42) či donucovacia akcia oblastnej dohody (takouto oblastnou dohodou je napríklad NATO alebo Africká únia) so súhlasom Rady (čl. 53).
Bibliografia:
Deklarácia zásad medzinárodného práva
Charta OSN
MALENOVSKÝ, Jiří. Mezinárodní právo veřejné, jeho obecná část a poměr k jiným právním systémům, zvláště k právu českému. Brno : Masarykova univerzita a Doplněk, 2008.
Memorandum on Security Assurances in Connection with Ukraine's Accession to the Treaty on the Non-Proliferation of Nuclear Weapons
Štatút Medzinárodného súdneho dvora